Roberto Saviano, autor slávnej Gomory, zostáva v prostredí ktoré pozná. Neapol, drogy, pašeráci, mafia a všetko čo tvorí odvrátenú stranu tohto turistami vyhľadávaného mesta pod Vezuvom. Zuřivý polibek je voľné pokračovanie románu Piraňe, ktorý som recenzoval zhruba pred rokom. Ubehol rok a mne sa dostal do ruky Zuřivý polibek a neodolal som.
Recenzia: Roberto Saviano; Zuřivý polibek
V Zuřivom polibku sa opäť stretnete so všetkými postavami z románu Piraňe. Trocha síce zostarli, ale stále sú veľmi mladí. Už to nie sú deti, ale skoro dospelí tvorovia, ktorí využívajú všetko čo sa naučili ako deti.
Ich detská „paranza“ už získala pozíciu v obchode s drogami a ich cieľom je ovládnuť všetko. Jedna vec sú peniaze a luxus, ale oveľa viac túžia získať a udržať si moc.
A cesta k absolútnej moci je oveľa ťažšia ako cesta k majetku. Na ceste na vrchol sa nesmiete obzerať na priateľstvá a musíte byť dostatočne podozrievavý, aby ste neprišli o život.
Saviano je v Zuřivom polibku menej opisný, napokon reálie Neapolu a štvrtí kde sa dej odohráva vám priblížil už v Piraňách. O to viac priestoru však dostáva dej a udalostí, ktoré sa odvíjajú pred vašimi očami.
Rast detského gangu, väčšie a lepšie teritória, intrigy, ale aj nevyhnutné straty.
Táto kniha je ešte lepšia ako Piraňe. Má to oveľa väčší spád, udeje sa toho oveľa viac a koniec vás pravdepodobne prekvapí.
Ja som Zuřivý polibek zhltol za dva dni a nemohol som sa od neho odtrhnúť. Aj brutality je tam o trocha menej, Saviano už nepotrebuje ohúriť popisom masakrov. Samotný fakt, že píše o kriminalite „násť ročných“ je brutálny dosť.
Nie každému sa Savianov štýl páči, aj ja k nemu mám výhrady. Ale z trojice kníh, ktoré som od neho prečítal sa mi táto čítala najlepšie.