Lars Kepler; Stalker

Recenzia: Lars Kepler; Stalker

Naposledy som sa tu vyznal z toho, že severské krimi moc nemusím, ale Keplerov Písečný muž stál za to. A asi tie horúčavy vonku spôsobili, že som zabudol na svoje predsavzatie dať si od severských autorov oddych. Keď som mal možnosť tak som hneď siahol po Stalkerovi, ďalšej knihe Larsa Keplera (teda manželského páru, čo to pod týmto pseudonymom píše).

A bola to chyba.

Nebola to taká veľká chyba, aby som knihu nedočítal a nechal tak. Dočítal som ju dokonca celkom rýchlo, ale nezanechala vo mne nijakú stopu. Len som si znovu potvrdil, že voľné pokračovania ma príliš nebavia. Skúsim vysvetliť prečo.

Autor už mal vymyslenú nejakú postavu alebo dokonca viac postáv a aj prostredie, v ktorom sa jeho príbehy odohrávajú. A každým ďalším pokračovaním len pridáva postavám aj prostrediu čoraz absurdnejšie zápletky. Zväčša aj zvýši prílev krvi a drsnosti vo vraždách. V podstate je to však opäť ten istý príbeh. Hlavný hrdina má tie isté chyby aké aj mal, len občas pribudne nejaká nová, väčšinou divnejšia ako všetky predchádzajúce. Hlavný podozrivý je opäť internovaný v nejakom „psycho“ zariadení, z ktorého však opäť utečie. Skutočný vrah opäť vraždí v sériách, lebo riešiť a objasniť len jednu vraždu je asi pre hlavných hrdinov nuda. Zároveň je tu opäť zakomponovaný faktor minulosti, t.j. nejaká vražda sa udiala dvadsať rokov dozadu, niekto za ňu aj sedí, ale dnes sme zistili, že všetko bolo vlastne úplne inak.

Aby som však nebol len negatívny. Ak by som nečítal tesne pred Stalkerom Písečného muža, tak by som z neho bol asi celkom nadšený. Ak máte dve skoro totožné diela, tak z toho čo si prečítate ako prvé ste nadšený a to druhé je len nudná a opakujúca sa kópia.

Zdieľajte: