Miroslav Fryčer, Luboš Brabec; Můj divoký hokejový život

Recenzia: Miroslav Fryčer, Luboš Brabec; Můj divoký hokejový život

Autobiografie športovcov zväčša nevyhľadávam. Najmä od tých aktívnych. Čítať knihu o Hamšíkovi alebo Ronaldovi kým ešte hrajú ma vôbec neláka. Vidím za tým marketingový kalkul a nečakám, že vnútri takých diel sa dozviem niečo prevratné. To autobiografie tých, čo už skončili ma zaujímajú výrazne viac. Taký Agassiho Open alebo kniha o úteku bratov Šťastných je iná káva. Miroslav Fryčer bol pre mňa v podstate neznáme meno. A to sa počítam medzi veľkých hokejových fanúšikov. Vedel som, že existuje ale nič viac. A asi aj preto som jeho knižnému rozprávaniu dal šancu.

Na začiatku v skratke kto vlastne Miroslav Fryčer je. Kedysi hokejista Vítkovic, ktorý v lete 1981 emigroval do Kanady. Tam hral za Quebec s bratmi Šťastnými, Toronto a chvíľu aj za Detroit a Edmonton. Kariéru ukončil v Európe (Nemecku a Taliansku), kde žije a trénuje dodnes.

Keďže v lete 1981 emigroval, následne jeho meno v miestnych novinách nesmelo zaznieť. Po roku 1989 zase nebol až taký zaujímavý, keďže nikdy nezískal Stanley Cup a napriek slušným výkonom v NHL nebol ani zďaleka takou hviezdou ako napríklad Peter Šťastný (ktorému venuje pár zaujímavých pasáží, ktoré vám o ňom určite dokreslia doterajší obraz). Takže hráč „druhého“ sledu (to „druhého“ nemyslím zle, v prvom slede mám totiž Gretzkeho, Lemieuxa, Šťastného …) v NHL a jeho pohľad.. A viac o príbehu Miroslava Fryčera neprezradím, musíte si to prečítať sami.

Samotný príbeh má spád. Fryčer svoj životný príbeh odvypráva naozaj svižne. Dá sa to prečítať za dve popoludnia aj popri vyhľadávaní výsledkov Toronta Maple Leafs v roku 1985. Ten pohľad hráča druhého sledu je zaujímavý a nevšedný. To ako vnímal pôsobenie v Čechách, ako získali a slávili titul s Vítkovicami a aj jeho prvé reprezentačné štarty zaujme každého. O nič menej dramatické nie je ani vyprávanie o samotnej emigrácii, pôsobení v NHL aj neskôr v Európe. Trénerskej časti a aj osobnému životu sa už v knihe venuje menej.

A to je aj najväčšia slabina tejto knihy. Ak v nadpise svieti slovo „divoký“ tak čakáte naozaj niečo veľké a bláznivé. To však Fryčer spomína a Brabec zaznamenáva veľmi stručne. Naozaj divokých spomienok som veľa nenapočítal. Možno dve tri. Takisto v knihe skoro vôbec nespomína život osobný. V jednej vete spomenul, že spolu s ním emigrovala manželka a dcérka. A o niekoľko desiatok strán človeku dôjde, že sa rozviedli. Chápem, že sú veci na ktoré nikto rád nespomína a už vôbec sa nimi nechváli. Ale aspoň krátke vysvetlenie by sa zišlo.

Ak to však beriem ako knihu o hokeji, tak spomienky hráča na trénerov a celkove vnímanie svojej kariéry aj jednotlivé detaily zvládol Fryčer na výbornú. Opäť len zamrzí keď o svojom názore na český hokej v časoch keď trénoval Vítkovice pomlčí.

Na jednej strane teda úplná otvorenosť, na strane druhej zavreté dvere. Buď si chystajú autori materiál na druhý diel s podnapisom „čo sme v jednotke nepovedali“, alebo je to presne tá hranica, ktorú nechcel prekročiť.

Môj celkový dojem je však pozitívny. Hranice stanovené autormi musím rešpektovať. A to čo som v knihe našiel mi pomohlo dokresliť pár bielych miest v hokejovej histórii. Zároveň je to zaujímavé svedectvo hokejistu o dobe, v ktorej hrával a žil.

Zdieľajte: