Arpád Soltész; Sviňa

Aktualizácia: Kniha Sviňa dostala nový prebal s titulnou fotkou odkazujúcou na film Sviňa, ktorý je aktuálne v kinách a bol natočený podľa rovnomennej knihy. Preto aj v kníhkupectvách nájdete knihu s novým obalom a nie pôvodným, ktorý bol na štýl knihy Mäso – Vtedy na východe.

Recenzia: Arpád Soltész; Sviňa

Je tomu presne rok a dva týždne čo som dočítal knihu Mäso a napísal túto nadšenú recenziu. V poslednom odseku som si dovolil malé varovanie:

Jedine čím to môže Soltész pokaziť je, ak napíše Mäso 2 alebo akúkoľvek knihu kde sa pokúsi zrecyklovať niektorú z hlavných postáv. Dovtedy a možno aj navždy je to Pulp Fiction východného Slovenska.

Do roka Soltész napísal Sviňu a moje obavy sa sčasti naplnili.

Sviňa nesie všetky znaky knihy, ktorú píše autor po vydaní mimoriadne úspešnej premiéry. Latka je nastavená vysoko, spisovateľ má termín dokedy musí dodať rukopis a tak bojuje. Niekde vykráda sám seba. Niekde pritvrdí. Občas skĺzne do zbytočne šokujúcich brutálnosti.

Hlavné postavy zrecykloval len trochu v jednej z častí knihy a vysvetlí tam presne to biele miesto z minulosti novinára Paliho Schlesingera, o ktorom ste rozmýšľali pri čítaní Mäsa. Samotný novinár sa vyskytuje v knihe častejšie, ako taký sprievodca, ale hlavnou postavou nie je ani zďaleka.

Sviňa je presne na tej hranici, ktorú ešte v knižke unesiem. Rovno však vravím, že ak Soltész napíše knihu číslo tri, tak si z nej najprv prečítam kapitolu v kníhkupectve. Žiadne objednávanie len podľa mena ako tentoraz nebude.

Aby som však nebol len negatívny, tak začnem s pozitívami. Sviňa sa číta sama. Soltész píše neuveriteľne zručne, má to spád a túžite vediet kam ďalej to pôjde. Celú knihu som prečítal za 10 hodín a nebolo to len tým, že vonku bolo nevľúdne počasie. Aj za príjemného jarného dňa by mi to dlhšie netrvalo. Soltész tak ako svoje komentáre a aj knihy píše s nadhľadom, zväčša nesklzáva do zbytočných opisov, ale ide rovno k veci. K tomu poriadna dávka irónie a sarkazmu. To sa mi páči. Paradoxne najlepšie dokáže vykresliť tých najväčších zabijakov.

Počas čítania ma bavilo premýšlať pri každej postave akú ma predlohu a obraz v realite. A až na jednu, pri ktorej stále váham som to asi dal celkom dobre. Aj keď autor to nikdy neprizná. Je to predsa fiktívny román.

Čo mi pri knihe vadilo je, že si Soltész opäť neodpustil brutálnosť na začiatku rovnako ako v Mäse. A potom to už ide. Teraz je však spektrum zobrazených postáv oveľa širšie a dejový záber ešte rozsiahlejší. Ťažko sa udržuje línia príbehu, ktorú chcel autor napísať. Dokonca mám pocit, že pôvodnú dejovú linku vlastne po sto stranách opustil a začal písať príbeh úplne iný.

Ťažko mi povedať kto je vlastne hlavnou pozitívnou postavou. Za to hlavných negatívnych postáv je tam aj desať. Každá dostane priestor a v nejakom momente sa ich osudy aspoň na chvíľu pretnú. Zväčša to niekto neprežije a ide sa ďalej. Na ďalší parciálny príbeh a udalosť, ktorá opäť skončí niekoho smrťou.

Všetko dokopy je to celkom slušnou a bohužiaľ drsnou a smutnou výpoveďou o tom kde žijeme. Vlastne to čo ste za posledné dva roky čítali v novinách, ale brutálnejšie podané a domyslené do absurdna. Teda aspoň dúfam, a chcem veriť, že je to len fikcia. Aj keď ktovie.

Recenziu na prvotinu Arpáda Soltésza Mäso si môžete prečítať tu.

Zdieľajte: