Benedict Wells; Na konci samoty

Recenzia: Benedict Wells; Na konci samoty

Čítali ste Osamelosť prvočísiel? Páčila sa vám? Tak toto je ešte lepšie.

Benedict Wells sa v „Na konci samoty“ zaoberá podobnou témou. Dvaja ľudia, chlapec a dievča sa stretnú náhodou a obaja majú za sebou niečo naozaj smutného. Až ma napadlo, že Wells sa musel Osamelosťou prvočísiel inšpirovať. (Ak tak však spravil, tak je to naozaj okaté aj keď tá inšpirácia je naozaj len v jednom momente. Takže žiaden strach nie je to žiadna kópia. Je to naozaj originál. A fakt dobrý originál.)

Na konci samoty je príbeh, ktorý je veľmi čitateľný a niekedy veľmi smutný. Nie je to žiaden prvoplánový ľúbostný román. Tu sa dvaja stretávajú, zbližujú a odcudzujú, niekedy si ubližujú. Sledujete ich od detstva do dospelosti a napriek tomu, že až na začiatok sa im už divné veci nedejú, je to veľmi zaujímavé. Určite vás to donúti poriadne sa zamyslieť. Napríklad nad tým k čomu sme tu vlastne predurčení. Ako konať aby to bolo správne pre nás samých. Kde je tá hranica, kde už ubližujeme iným a kde ešte nie.

Nie je to ľahké čítanie aj keď príbeh sa odvíja úplne hladko. Z hľadiska textu a jeho plynulosti, z hľadiska pútavosti nemá tento román chybu. Pri zápletke som mal spočiatku dojem, že je to príliš „klišé“, ale koniec ma úplne odpálil. Citlivejší asi neudržia slzy. Niekedy rozmýšľam o tom aký musí byť autor, ktorý to nakoniec dokáže takto ukončiť. Ale však uvidíme pri ďalšej jeho knihe.

U mňa sa Benedict Wells zapísal do zoznamu „romantická ale smutná“ literatúra. Zároveň je však zapísaný v sekcii „autor, ktorého ďalšie dielo musím mať a prečítať“.

Zdieľajte: